Lepší, lepší, najlepší, dokonalý a hotovo. Dovolenka. Keď na sebe zmením toto, tamto a potom ešte toto, bude dobre. Lenže problém je v tom, že kým sa mi tá zmena naozaj podarí, odhalí sa ďalších 10 vecí, ktoré na sebe ešte potrebujem zmeniť. Zoznam toho, čo na mne nie je v poriadku a rozhodne nechcem odovzdať svojej dcére rastie omnoho rýchlejšie, než som schopná vôbec zistiť, kde sú korene toho, čo vlastne potrebujem zmeniť. A tak sa kopia vzorce v „to change“ liste a času na prácu na sebe (alebo vôbec akýkoľvek čas na seba) je menej, než kedykoľvek predtým v mojom živote.
Cítite, kam to smeruje?
V snahe odovzdať svojej dcére tie najlepšie vstupné programy do života a vymodelovať jej vzorce správania tak, aby sa v živote mala čo najlepšie, som úplne stratila seba samú. Teda presnejšie, nemohla som sa stratiť, lebo to by znamenalo, že som sa predtým mala. A u mňa tomu tak nebolo. Predtým, než sa moja dcéra narodila, som sa intenzívne hľadala. Spojenie so sebou samou som pociťovala veľmi výnimočne. Poznávala som sa v momentoch, kedy som prežívala to, čo som práve robila tak naplno, že som strácala pojem o všetkom ostatnom okolo mňa a pohrúžila sa do vlastného vnímania. Darilo sa mi to, keď som sa začítala do dobrej knihy, keď som cestovala, keď som hovorila o tom, čo ma baví a zaujíma.
Na obetný oltár pre lepšiu budúcnosť svojej dcéry som dala svoje vnútorné dieťa. To, ktoré v detstve nedostalo to, čo potrebovalo a vyrovnalo sa s tým tak,že si našlo tú najlepšiu vtedy dostupnú možnosť, ako prežiť s čo najmenšou ujmou. Tak presne to malé dieťa obetujem a spôsobujem mu ďalšie utrpenie, tentokrát v snahe nespôsobiť rovnaké utrpenie, akým som prešla ja, svojej dcére.